The Interaction between Bilateral Investment Treaties and EU Law

• Název práce v češtině: Vztah bilaterálních investičních dohod a práva EU
• Název v anglickém jazyce: The Interaction between Bilateral Investment Treaties and EU Law
• Klíčová slova: bilaterální investiční smlouvy, společná evropská investiční politika
• Klíčová slova anglicky: bilateral investment treaties, the common European investment policy
• Akademický rok vypsání: 2010/2011
• Typ práce: diplomová práce
• Jazyk práce: angličtina
• Ústav: Katedra mezinárodního práva (22-KMP)
• Vedoucí / školitel: prof. JUDr. Vladimír Balaš, CSc.
• Řešitel: skrytý - zadáno vedoucím/školitelem
• Datum přihlášení: 26.05.2011
• Datum zadání: 31.03.2012
• Datum a čas obhajoby: 05.06.2012 00:00
• Místo konání obhajoby: PF UK místnost č. 222
• Datum odevzdání elektronické podoby: 31.03.2012
• Datum proběhlé obhajoby: 05.06.2012
• Oponenti: prof. JUDr. Pavel Šturma, DrSc.

Předběžná náplň práce

V súčastnosti prebieha v rámci Európskej únie záasdná zmena v oblasti regulácie zahraničných investícií spočívajúca v presune (niektorých) kompetencií v danej obalsti z členských štátov na Európsku úniu, a to ako súčasť širiš iniciatívy s konečným cieľom vytvoriť spoločnú európsku investičnú politiku, ktorá, je arguemntované, môže eventuálne nahradiť systém bilaterálnych ivnestičných dohôd uzavretých medzi členskými a tretími štátmi.
Od vstupu Lisabonskej zmluvy v účinnosť je Európska únia výlučne kompetentná regulovať priame zahraničné investície vo vzťahu k tretím štátom a to na základe vloženia pojmu „priamych zahraničných investícií“ do znenia čl. 207 odst. 1 Zmluvy o fungovaní Euróspekj únie upravujúceho spoločnú obchodnú politiku, v ktorej, v súlade s čl. 3 odst. 1 písm. e), má Európska únie výlučnú právomoc.
Aj keď znenie článku vyzerá na prvý pohľad jasne, existuje niekoľko otázok, predovšetkým vo veci rozsahu novej výlučnej kompetencie Európskej únie, ktoré doposiaľ neboli vyriešené.
Po prvé, problematika rozsahu foriem zahraničných investícií, ktoré by mali byť regulované Európskou úniou v rámci novej kompetencie, je nejasná. Boli vznesené argumenty, že výlučná kompetencia sa vzťahuje len na priame zahraničné investície, zatiaľ čo iné formy, v prípade, že by mali byť regulované na spoločnej európskej úrovni, by spadali pod zdieľadnú kompetenciu. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že budúce investičné dohody uzatvorené Európskou úniou, ak by mali poskytovať komplexnú ochranu v rozsahu bilateránych investičných dohôd, by museli byť uzatvárané ako zmiešané dohody.
Po druhé, rozsah následnej regulácie, tj. regulácie po vstupu, resp. vzniku investície, je nejasný. Interpretácie sa rôznia a pokrávajú škálu počínajúc prísne reštriktívnymi, limitujúcimi právomoc Únie na reguláciu vstupu na trh a liberalizáciu investícií. Interpretácia štedrejšie voči Únii pripúšťa, že výlučná kompetencia sa môže vzťahovať aj na následnú reguláciu, ktorá je však limitovaná tzv. „paralelizačnou klauzulou“, čo znamená, že vonkajšia činnosť Únie je prípustná len v prípade, že paralelne s ňou existuje zhodná vnútorná právomoc. Aplikovanie klazule na predmetnú oblasť by znamenalo, ako pokračuje argumentácia, že ochrana proti vyvlastneniu a úprava riadneho a spravodlivého zaobchdádzania by bola vylúčená.
Založená primárne na princípe effet utile, je zastávaná široká komplexná právomoc Únie, ktorá by umožňovala reguláciu zahrančných investícií v rozsahu poskytovanou bialterálnymi investičnými dohodami, tj. v duchu tejto interpretácie by kompetencia Únie zahŕňala reguláciu pred aj po vstupe, resp. založení, investície, štandardy zaobchádzania, ochranu proti vyvlastneniu a mechanizmus riešenia sporov zakotvujúci právo využiť investičnú arbitráž na úrovni investor – hosťujúci štát.
Predkladaná práca porovnáva oba regulatórne systémy (tj. úpravu bilateralných investičných dohôd ako aj európskeho práva) so zámerom identifikovať rozdiely a, prípadne, dospieť k záveru v otázke, či nová kompetencia Únie má vôbec potenciál nahradiť súčasnú sieť bilaterálnych ivnestičných dohôd uzavretých medzi členskými a tretími štátmi.

Předběžná náplň práce v anglickém jazyce

A major change in the regulation of foreign investments is underway in the European Union involving a transfer of (certain) competences within the field from Member States to the EU, all being a part of a wider initiative with the ultimate goal of establishing a common European investment policy, which, it is argued, might eventually replace the network of bilateral investment treaties concluded between Member States and third countries.
Starting with the entry into force of the Lisbon Treaty, the EU is exclusively competent to regulate extra-EU foreign direct investments since the term “foreign direct investment” was introduced in Article 207 (1) TFEU dealing with the common commercial policy, in which, in accordance with Article 3 (1) (e) TFEU, the EU shall have exclusive competence.
Even though the wording is seemingly simple, certain issues, especially concerning the scope of the new EU competence, have been raised and are still not settled.
First, the issue of the scope of forms of foreign investments which are to be covered by the EU regulation is unclear. It has been argued that the exclusive competence extends only over direct investments, while other forms, if they are to be covered, would fall under shared competence. This would result in complex future EU IIAs having to be concluded in the form of mixed agreements.
Second, the scope of post-entry regulation is unclear. The interpretation ranges from a very restrictive one, limiting the new competence to the regulation of market access and liberalization. A more generous approach admits that the competence might extend even over post-entry regulation, which would, however, be limited by the so called “parallelism clause”, meaning that external action of the EU is permissible only in cases when there is a corresponding internal competence. Applied to the field of foreign investments, protection against expropriation and coverage of fair and equitable treatment, as it is argued, is ruled out. Based primarily on effet utile principle, a very comprehensive competence is advocated, which would in fact covered the entire regulation of foreign investments as it provided for by bilateral investment treaties, i.e. the competence, under the mentioned interpretation, would cover both pre- and post-entry regulation, standards of treatment, protection against expropriation as well as a dispute resolution mechanism providing for investor-state arbitration.
The present thesis compares and contrasts both regulatory systems (i.e. the regulation provided for by bilateral investment treaties and EU law) in an attempt to identify the differences and, ultimately, draw a conclusion on whether the new EU competence actually has the potentially to replace the current network of bilateral treaties concluded between Member States and third countries.