Predmetom práce je Spandakáriká - krátky, ale hutný sanskrtský filozoficko-teologický jogínsky traktát z 9.st. n. l., patriaci k tantrickým tradíciám nedualistického kašmírskeho šivaizmu. Prvá časť je venovaná forme tohto spisu, jeho komentárom a problémom interpretácie. V druhej sa hľadá jeho miesto v širokom kontexte indického nábožensko-kultúrneho priestoru, ďalej v rámci vývoja tantrického šivaizmu ako celku, nakoniec v užšom prostredí kašmírskeho šivaizmu, ktorý Spandakáriká spoluvytvára. Posledná, tretia časť práce je pokusom o vyloženie prvého dvojveršia a tým i náuky celého spisu prostredníctvom tradičnej hermeneutiky kašmírskych šivaistov. Predstavuje monistické učenie o všeobjímajúcom vedomí, ktorého pulzáciou je celý prejavený svet.