Medzinárodnoprávny rámec zahraničnopolitických misií Európskej únie

• Název práce v jazyce práce (slovenština): Medzinárodnoprávny rámec zahraničnopolitických misií; Európskej únie
• Název práce v češtině: Mezinárodněprávní rámec zahraničně-politických misí; Evropské unie
• Název v anglickém jazyce: International legal framework for foreign political missions; of the European Union
• Klíčová slova: Európska únia, vojenské misie, Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, medzinárodné organizácie, medzinárodné humanitárne právo, medzinárodnoprávna zodpovednosť, subjektivita
• Klíčová slova anglicky: European Union, military missions, Common Foreign and Security Policy, international organisations, international humanitarian law, international responsibility, legal personality
• Akademický rok vypsání: 2011/2012
• Typ práce: rigorózní práce
• Jazyk práce: slovenština
• Ústav: Katedra mezinárodního práva (22-KMP)
• Řešitel: skrytý - zadáno a potvrzeno stud. odd.
• Datum přihlášení: 26.05.2012
• Datum zadání: 26.05.2012
• Datum potvrzení stud. oddělením: 26.05.2012
• Datum a čas obhajoby: 28.06.2012 00:00
• Datum odevzdání elektronické podoby: 26.05.2012
• Datum proběhlé obhajoby: 28.06.2012

Předběžná náplň práce

Európska únia si vytýčila ako jeden zo svojich cieľov prispieť k riešeniu hrozieb a „k efektívnemu multilaterálnemu systému, ktorého výsledkom by bol spravodlivejší, bezpečnejší a jednotnejší svet“. Aby bola schopná tento cieľ dosiahnuť, implementovala EÚ za posledné dve dekády radu zmien v oblasti svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Najvýraznejším elementom procesu emancipácie EÚ v oblasti medzinárodnej bezpečnosti sa stali vojenské operácie krízového manažmentu EÚ. Progresívne narastajúci počet i rozširovanie spektra týchto operácií však stále urgentnejšie začali poukazovať na potrebu analýzy medzinárodnoprávnych aspektov tohto vývoja, z čoho vyplynula i základná otázka tejto dizertačnej práce: Korešponduje s emancipáciou EÚ v oblasti medzinárodnej bezpečnosti, konkrétne vo forme vojenských zahranično-politických operácií, i jasná definícia medzinárodnoprávneho rámca tohto procesu?
Analýza smerujúca k zodpovedaniu tejto otázky je členená do piatich častí.
Prvá kapitola poskytuje prehľad základnej charakteristiky a súčasného stavu Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky. Európska únia si vo svojich zakladajúcich inštrumentoch i ďalších relevantných dokumentoch stanovila smelé ciele v oblasti medzinárodnej bezpečnosti – „spravodlivejší, bezpečnejší a jednotnejší svet“. Prostriedkom na ich realizáciu sa stal systém EÚ na prevenciu a zvládanie kríz, a v jeho rámci predovšetkým expedičné operácie. Relevantné právne normy EÚ špecifikujú i spektrum týchto operácií, ktoré siaha až po operácie s použitím ozbrojenej sily. Elementmi prerodu EÚ z čisto civilnej mocnosti na mocnosť aktívnu a schopnú použiť ozbrojenú silu bol postupný vznik bezpečnostno-politickej inštitucionálnej infraštruktúry, finančných mechanizmov, plánovacích a rozhodovacích procesov a v neposlednom rade i operatívnych kapacít, prostredníctvom ktorých je EÚ schopná zahranično-politické operácie fakticky realizovať. Dôležitú úlohu v tejto oblasti zohráva spolupráca s inými medzinárodnými organizáciami, predovšetkým s OSN a NATO, ako aj spolupráca s tretími štátmi, ktoré sa často na operáciách EÚ podieľajú.
Druhá kapitola analyzuje postavenie medzinárodných organizácií obecne a Európskej únie konkrétne v systéme medzinárodného práva. Na začiatku vymedzuje dva základné pojmy: „medzinárodná organizácia“ a „subjektivita“ v medzinárodnom práve. Následne je venovaná pozornosť pôvodu a elementom subjektivity medzinárodných organizácií. V rámci týchto úvah je načrtnutý konflikt medzi dvoma názorovými prúdmi, z ktorých jeden odvodzuje subjektivitu medzinárodnej organizácie od vôle jej členských štátov a vníma organizáciu len ako medzinárodnoprávny partikularizmus, kým druhý názor vychádza zo subjektivity, ktorá je daná vo chvíli naplnenia určitých podmienok stanovených obecným medzinárodným právom. Najakceptovateľnejším riešením je koncept tzv. prezumptívnej subjektivity: ak je určité chovanie medzinárodnej organizácie vysvetliteľné len na základe existencie jej medzinárodnoprávnej subjektivity, potom sa jej subjektivita predpokladá s výnimkou prípadov, keď členské štáty deklarujú opačný úmysel. Rozsah subjektivity je daný princípom špeciality, tj. medzinárodná organizácia je nositeľom takých záväzkov, ktoré spadajú explicitne či implicitne do pôsobnosti organizácie, a ktoré neodporujú jej podstate a charakteru. Uvedené závery sú aplikovateľné na Európsku úniu: EÚ je medzinárodnou organizáciou, ktorej bola Lisabonskou zmluvou explicitne medzinárodnoprávna subjektivita priznaná, pričom rozsah subjektivity je obmedzený princípom špeciality.
Tretia kapitola analyzuje medzinárodnoprávne aspekty vojenských operácií EÚ. Pritom vychádza z hypotézy, že právny rámec vojenských operácií EÚ tvorí komplexná mozaika záväzkov vyplývajúcich z práva medzinárodného, európskeho, ale i práva vnútroštátneho. Ako dôsledok subjektivity v medzinárodnom práve je pritom Európska únia adresátom medzinárodnoprávnych záväzkov, ktorých pramene sú rôznorodé, avšak zahŕňajú, okrem iného: (1) obecné medzinárodné právo (zahrňujúceho obecné zásady právne a medzinárodný obyčaj), (2) zakladajúci akt Európskej únie a súvisiace dokumenty, a (3) záväzky vytvárané Európskou úniou samotnou, tj. napríklad jednostranné právne akty, všeobecné zásady práva Únie, a tak podobne. V zmysle týchto kategórií sú typickými elementmi medzinárodnoprávneho rámca operácií SBOP: (1) právo systému OSN, (2) medzinárodný mandát operácie predovšetkým v podobe mandátu Rady bezpečnosti OSN, mierovej zmluvy, či medzinárodnej zmluvy s hosťujúcim štátom, (3) zmluva o postavení ozbrojených síl, uzatváraná s hosťujúcim štátom, ako aj ďalšie medzinárodné zmluvy, (4) pravidlá použitia ozbrojenej sily a ďalšie relevantné vnútroorganizačné normy EÚ, (5) relevantné normy obecného medzinárodného práva, a (6) špecifické režimy ako medzinárodné humanitárne právo, či právo ľudských práv. V závere analyzuje tretia kapitola postavenie ozbrojených síl EÚ ako orgánov Únie. Konštatuje, že národné kontingenty členských i tretích krajín participujúcich v operáciách sú de-facto orgánmi Európskej únie, a to na základe intenzity výkonu a charakteru prenesených veliteľských a kontrolných právomocí, a teda intenzity efektívnej kontroly EÚ nad kontingentmi. Keďže efektívna kontrola je akceptovaná ako rozhodujúci faktor pre otázku pričítateľnosti chovania podľa medzinárodného práva, následkom toho je adresátom relevantných medzinárodnoprávnych záväzkov EÚ samotná.
Štvrtá kapitola sa podrobne venuje jednému z aspektov medzinárodnoprávneho rámca operácií SBOP, a to aplikácii medzinárodného humanitárneho práva. Táto časť medzinárodného práva však s ohľadom na podmienky svojej pôsobnosti nie je aplikovateľná v rámci realizácie každej operácie EÚ, ale len v prípade aktívnej účasti jednotiek EÚ v situáciách spadajúcich pod pojem ozbrojeného konfliktu. V prípade aktívneho angažovania sa v nepriateľstve voči jednotkám cudzieho štátu sú aplikovateľné pravidlá medzinárodných ozbrojených konfliktov, v prípade zapojenia do bojových operácií voči neštátnej strane sú aplikovateľné pravidlá ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter. Ak ozbrojené sily do nepriateľstva nezasahujú, majú status civilistov a s tým súvisiaci režim ochrany podľa MHP. Právny základ aplikácie MHP je nejasný v tom ohľade, že neexistujú vnútroorganizačné akty EÚ regulujúce túto problematiku a EÚ nie je a nemôže byť stranou relevantných zmluvných inštrumentov. Jedným z možných právnych základov sú ľudsko-právne ustanovenia zakladajúcich zmlúv EÚ, ktoré čiastočne inkorporujú i humanitárno-právne záväzky. Druhým prameňom sú obecné zásady právne obyčajové normy humanitárneho práva. Kapitola ďalej dospieva k záveru, že prenesením velenia na EÚ sa štáty svojich záväzkov vyplývajúcich z MHP nezbavujú, čo vyplýva predovšetkým z ich povinnosti „dodržiavať a zaistiť dodržiavanie“ MHP podľa čl. 1 ŽD(I.-IV.). Naopak, na tomto základe majú právnu povinnosť aplikovať zmluvné MHP i po preneseniu velenia, pričom zároveň disponujú efektívnymi možnosťami, ako tento záväzok implementovať. Kým EÚ má teda právnu povinnosť chovať sa v súlade „len“ s obyčajovým MHP (jedná sa o právne záväzky samotnej EÚ), v praxi by mal byť aplikovateľný zmluvný štandard MHP; právnym základom pre to sú záväzky participujúcich štátov, ktoré sa ich plnenia nemôžu zbaviť prenesením velenia na EÚ, a to už s ohľadom na zvláštny charakter a raison d'être medzinárodného humanitárneho práva.
Posledná, piata kapitola analyzuje vybrané aspekty medzinárodnoprávnej zodpovednosti. EÚ je ako samostatný subjekt medzinárodného práva spôsobilá chovať sa protiprávne, a následne i byť nositeľom sekundárnej zodpovednostnej povinnosti. Kým teoretický základ zodpovednosti medzinárodných organizácií je v súčasnosti predmetom kodifikačného úsilia i záujmu doktríny, málo pozornosti bolo venované analýze relevantnej praxe. Z analýzy praxe EÚ, konkrétne relevantných ustanovení štatusových dohôd (SOFA), bolo zistené, že tieto ustanovenia prešli progresívnym vývojom, pre ktorý je charakteristické: (1) materiálna úprava sa do veľkej miery orientuje na praxi iných medzinárodných organizácií, predovšetkým OSN, (2) z procesného hľadiska sa relevantné ustanovenia stali diferencovanejšími, a (3) po formálnej stránke vystupuje do popredia stále viac EÚ, kým úloha členských štátov je redukovaná. Dôležitým aspektom v kontexte operácií EÚ je i zodpovednosť členských štátov, a to predovšetkým za ich vlastné chovanie v rámci vzniku a fungovania EÚ. S ohľadom na ich povinnosť „dodržiavať a zaistiť dodržiavanie MHP“ môže zodpovednosť členských štátov vyplývať (1) z faktu, že dali vzniknúť medzinárodnej organizácii, avšak nezaviazali ju k dodržiavaniu svojich záväzkov, tj. konkrétne nezaviazali Európsku úniu k dodržiavaniu štandardu vyjadrenom v zmluvných inštrumentoch MHP, (2) z chovania v rámci Európskej únie, konkrétne z účasti na vnútroorganizačných rozhodovacích procesoch, alebo z implementácie rozhodnutí učinených Európskou úniou.
Súhrnne je možné konštatovať, že realizácia vojenských misií EÚ do veľkej miery zodpovedá rámcu, ktorý medzinárodné právo vytvára. To však nestačí. Nutným predpokladom kredibility Únie a jej podrobeniu sa medzinárodnému právu je aj určitá transparentnosť. Ako ukázala problematika aplikácie MHP na jednotky OSN, nepostačuje len faktická implementácia určitého postoja, ale je nutné, aby daný postoj bol deklarovaný verejne, dôrazne a predovšetkým právne záväzne. Len vtedy sa skutočne naplní ideál Roberta Schumana o poslaní jednotnej Európy: „Európa si musí vytvoriť dušu. Európa je kolískou a strážkyňou demokracie. Európa sa musí znovu stať vodcom humanity.“

Předběžná náplň práce v anglickém jazyce

One of the proclaimed goals of the European Union is to contribute to an “effective multilateral system leading to a fairer, safer and more united world”. In order to enable itself to achieve these goals, the EU implemented a number of changes in the field of its common foreign and security policy. One of the most apparent elements of this process became its crisis management operations (CMOs). The progressive development of the ESDP, creation of capabilities enabling the EU to conduct military operations, and continuously raising number of military CMOs, point more and more urgently to the need to analyze these developments through the prism of international law. Out of these facts arises also the main question of the thesis: Has the EU’s increasing military emancipation been paralleled by the definition of a clear international legal framework? The thesis is divided in five parts.
The first chapter provides an overview of the basic characteristics and present status of the ESDP. We argued that the EU in order to achieve its goals has currently a wide range of instruments at its disposal, including an emergency a crisis response system. This system enables the EU to respond to whole spectrum of crisis situations and conflicts, including peace enforcement operations. The EU established respective financial and institutional structures, including permanent military structures within the Council of the EU, such as the Political and Military Committee, etc. On the basis of experience gained in the first operations, the EU started to develop also operational capacities, such as the Battle Groups. Cooperation with NATO, but also with the United Nations remains to be crucial for the EU and its Member States. This is true also for the cooperation with third states, which often participate in the European CMOs. All the above mentioned developments mark a change of the European Union from a solely civil to continuously military power.
The second chapter examines the legal status of international organizations in general and consequently the legal status of the European Union in concreto. In the first step, the key concepts are defined: “international organization” and “international legal personality”. We argue that even if not completely settled, it is no longer contested that international organizations may possess international legal personality, which may be granted explicitly or implicitly. Then the elements and the basis of international legal personality are analyzed, which are still a subject of controversy. One of the views considers the will of the founding States as central, leading to the conclusion that an international organisation can be regarded from the viewpoint of the international law system only as being an entity of particular international law. The other view derives personality of international organisations from general international law, resulting among other to a general opposability against third states and subjects of international law. We concluded that the concept of so-called presumptive personality by Jan Klabbers is the best solution: it is presumed that an international organisation has personality under international law, if it performs acts that necessarily imply such personality, except where Member States expressed denial. The personality is objective in the sense that the existence of an international organization and the herewith connected rights and duties are opposable to all other subjects, whereas rights and obligations resulting from the treaty constituting the international organization are not opposable to third entities without their recognition. As to the EU, it can be considered as an international organization possessing international personality.
In Chapter three, we analyzed international law applicable to the European military CMOs. As a consequence of its international legal personality, the EU has rights and duties under international law to the extent of their relevance for the EU´s functioning and activities. The sources of legal obligations include, among others: (1) general international law, (2) constituting documents of the European Union and related acts, (3) obligation created by the EU itself, for example unilateral acts or general principles of European law, etc. Taking this into regard, typical elements of the European CMOs´ legal framework are: (1)the law of the UN-system, (2) an international mandate of the operation, which is not necessarily based on a UN Security Council decision, but may be based also on a peace agreement or a host state consent, (3) Status of Forces Agreement (SOFA/SOMA), usually concluded with the host state in order to clarify legal status of the operation on the territory of a third state, (4) Rules of Engagement and other relevant intra-organisational acts of the EU, (5) general international law, and (6) specific legal regimes, such as international humanitarian law, human rights law or law of international responsibility. We also concluded that the national contingents deployed in an European CMO are to be considered as de-facto organs of the European Union on the basis of the effective control, which the EU exercises through the command and control structures and decision-making procedures. Hence it is the EU itself who bears responsibility for the conduct of the contingents deployed. However, this does not mean that the Member States may evade their obligations by transfer of command and control to the EU.
Chapter four concerns application of the IHL in the context of ESDP operations. As this question has already been extensively discussed in the context of the UN forces, the chapter provides at the beginning a short description of conclusions reached in this context in order to analyze possible analogous application to EU forces. Furthermore we conclude that the IHL is not applicable in every military operation of the EU. In contrast, its applicability criteria must be fulfilled, including existence of an armed conflict or occupation. In a case of direct participation in hostilities, the EU becomes a party to the conflict. The applicable IHL rules vary according to the character of the armed conflict the EU forces will be involved in. As to the legal basis of IHL application, relevant customary rules are applicable to the EU by virtue of its separate legal personality under international law. Also human rights provisions of the EU´s constituent treaties provide such basis, as they encompass a core of the IHL. As to the treaty obligations, the EU itself is not and can not be a party to the relevant IHL treaties. However, the participating Member States continue to have obligations in this regard, especially by virtue of the specific IHL obligation to “respect and to ensure respect” for IHL in all circumstances. This obligation exists also towards the EU and may be implemented by Member States through the exercise of their competences within the EU institutional framework.
The last chapter intended to open a debate on responsibility for violations of international law by European CMOs and to provide an analysis of this aspect on the background of the EU´s relevant practice. We concluded first that the EU has legal personality and therefore also rights and obligations under international law. Subsequently if committing a wrongful act, the EU will invoke international responsibility. Second, the analysis of relevant SOFA provisions shows that (1) the material basis of the EU´s responsibility for CMOs is similar the one of the UN for its peacekeeping operations, (2) the claim settlement procedures have developed progressively over time, and (3) it is the EU, which comes to the fore in question of responsibility and the Member States, which play increasingly minor role in this regard. Third, also responsibility of Member States for their own conduct within the framework of the EU is of importance, especially from the background of their obligation to respect and to ensure respect for IHL in all circumstances. Such responsibility can Member State incur for an act committed by the EU, which, if committed by that State, would have constituted a breach of an international obligation of that Member State. The second basis is the conduct of the Member State within the EU, e.g. when voting within the structures of the EU or implementation of an EU´s decision would amount to a violation of international law.
In summary we conclude that even if international law is being taken into account in the European military operations, for the EU in order to become a serious security organization it is necessary to proclaim its position towards international law publicly and clearly, and where appropriate through a legally binding act. This would significantly enhance credibility of the EU, contribute to further development of the ESDP, and also help to clarify important issues such as the application of IHL or responsibility issues. As Marten Zwanenburg once noted: “Maturity does not come with age, but with the acceptance of responsibility”.