Spáliť a hotovo? „Pohreb bez obradu“ očami pozostalých

• Název práce v jazyce práce (slovenština): Spáliť a hotovo? „Pohreb bez obradu“ očami pozostalých
• Název práce v češtině: Spálit a hotovo? " Pohřeb bez obřadu" očima pozůstalých
• Název v anglickém jazyce: Burn it and that's it? "Funeral without a ceremony" from the survivors' perspective
• Klíčová slova: smrt, pohřeb, pozůstalí
• Klíčová slova anglicky: death, funeral, surving relatives
• Akademický rok vypsání: 2010/2011
• Typ práce: diplomová práce
• Jazyk práce: slovenština
• Ústav: Katedra sociologie (23-KS)
• Vedoucí / školitel: Mgr. Barbora Spalová, Ph.D.
• Řešitel: skrytý - zadáno a potvrzeno stud. odd.
• Datum přihlášení: 28.02.2011
• Datum zadání: 16.01.2012
• Datum potvrzení stud. oddělením: 05.03.2012
• Datum a čas obhajoby: 01.02.2012 00:00
• Místo konání obhajoby: Jinonice
• Datum odevzdání elektronické podoby: 16.01.2012
• Datum proběhlé obhajoby: 01.02.2012
• Oponenti: doc. Mgr. Jakub Grygar, Ph.D.

Zásady pro vypracování

Navrhovaná metóda:
Ťažiskom výskumného zámeru je kvalitatívny výskum medzi pozostalými, ktorí z rôznych príčin nevystrojili svojim zosnulým blízkym pohreb. Získanie kontaktov na takýchto informátorov pritom predstavuje jedno z najzávážnejších úskalí predkladaného projektu. Okrem využitia vlastných sociálnych sietí sa ponúka ešte možnosť požiadať o sprostredkovanie kontaktu ľudí angažovaných v hospicovom hnutí (OS Cesta domů apod.). V prípade nedostatočného počtu respondentov by najpravdepodobnejšie došlo k redefinícii skúmaného problému – buď voľbou iného typu príbehu, perspektívy (post)modernej smrti, alebo ešte zásadnejšou odchylkou od problematiky „pohrebníctva“.
Predpokladanou hlavnou výskumnou metódou je pološtrukturovaný rozhovor s narativizujúcimi podnetmi s vyššie popísaným typom respondentov

Seznam odborné literatury

Relevantná literatúra:
Ariès, P. (1981) The Hour of Our Death. Vintage Books, A Division of Random House, New York.
ARIÉS, P. (1976) Western Attitudes toward Death: From Middle Ages to the Present. The John Hopkins University Press, Baltimore and London.
ASSMANN, J. (2003) Smrt jako fenomén kulturní teorie: obrazy smrti a zádušný kult ve starověkém Egyptě. Vyšehrad, Praha.
CLARK, D. (ed.) (1996) The Sociology of Death. Blackwell Publishers, Oxford.
ELIAS, N. (1998) O osamělosti umírajících v našich dnech. Nakladatelství Franze Kafky, Praha.
FEIFEL, H. (ed.) (1965) The Meaning of Death. McGraw-Hill Book Company, New York.
GENNEP, A. van. (1997) Přechodové rituály. Systematické studium rituálů. Nakladatelství Lidové noviny, Praha.
GORER, G. (1967) Death, grief and mourning. Doubleday, Garden City.
HAŠKOVCOVÁ, H. (2000) Thanatologie. Nauka o umírání a smrti. Galén, Praha.
HERVIEU-LEGER, D. (2005): Pohřební rituál pozdní modernity: Případová studie. Biograf (38): 24 odst. Dostupné na adrese http://www.biograf.org/clanky/clanek.php?clanek=3804 [navštíveno 11. 6. 2010]
KREKOVIČ, E (ed.) (1993) Kultové a sociálne aspekty pohrebného rítu od najstarších čias po súčasnosť. Nona, Bratislava.
LUCKMANN, T. (2005). “Privatizace náboženství a morálky.” In Lužný, D. Řád a moc. Vybrané texty ze sociologie náboženství. Masarykova univerzita, Brno, 253 – 263.
NEŠPOROVÁ, O. (2004) Současná náboženská reflexe smrti. (Katolíci, protestanti, svědkové Jehovovi a oddaní Kršny ve vztahu k smrti a posmrtné existenci). Diplomová práca na UK FHS, Praha.
NEŠPOROVÁ, O. (2009) „Smrt jako konec, nebo začátek? O (ne)víře v posmrtný život.“ Lidé města 11:3, 463-491.
PINE, V. F. (1972) „Social Organization and Death.“ Omega, Journal of Death and Dying. 3:2, 149-153.
PŘÍDALOVÁ, M. (1998) „Proč je moderní smrt tabu?“ Sociologický časopis 34:3, 347-361.
RAJČANOVÁ, M. (1998) Zazvoní zvonek: proměny lidského těla po smrti. Diplomová práca na UK FSV, Praha.
REIMERS, E. (1999) „Death and Identity: Graves and Funerals as Cultural Communication.“ Mortality 4:2, 147-156.
WALTER, T. (1991) „Modern Death: Taboo or not Taboo?“ Sociology. Journal of the British Sociological Association 25:2, 293-310.
WINKEL, H. (2001) „A Postmodern Culture of Grief? On Individualization of Mourning in Germany.“ Mortality 6:1, 65-79.

Předběžná náplň práce

Uvedenie do problematiky:
Od šesťdesiatych rokov 20. storočia poukazujú viacerí autori (Gorer 1967, Ariès 1981, Elias 1986, a iní) na to, že v dôsledku modernizačných pocesov nastáva posun vzťahu spoločnosti k smrti. Kým v skorších, premoderných dobách bola smrť bežnou súčasťou života, v modernej spoločnosti je podľa týchto autorov vytláčaná zo zorného poľa každodennosti ako čosi neprijateľné, ba až nemiestne. Vytesnenie smrti (ale ostatne tiež staroby, choroby a postihnutia všemožného druhu) sa dáva do súvisu s rozvojom lekárskej starostlivosti a sociálneho štátu, ktoré segregujú umierajúcich a ich telesné ostatky do profesionálnej starostlivosti lekárov, resp. pohrebníkov, operujúcich v príslušných inštitúciách. Moderná medicína, opierajúca sa o výdobytky svojich vied, sa usiluje „bojovať so smrťou“ až do úplného konca – definitívny koniec života vníma ako porážku, zlyhanie, prosto nežiaduci výsledok. Tento princíp odráža širší kultúrny kontext, ktorého ústredné moderné hodnoty – pokrok a rast produktivity – sú s faktom smrti prakticky nezmieriteľné. Východiskom zo slepej uličky je teda podľa Arièsa (1981) zdôraznenie kontinuity spoločnosti a života vôbec, vo svetle ktorej je individuálna smrť vlastne bezvýznamnou udalosťou.
Jednotlivý aktér, ktorému práve umrela matka, dieťa či sused to iste takto odtržito nevníma. Avšak i na interakčnej úrovni modernita vykonala svoj diel práce. Moderná sekularizácia, teda zosvetštenie perspektív nazerania sveta a života, odbúrala transcendentný rozmer smrti, čím na jednej strane zbavila človeka „strachu z pekla“, na druhej strane ho ponechala bez alternatívnej interpretácie konca života. S rozpadom tradičných náboženských a vôbec hodnotových autorít, ktoré jednotlivcovi (a jeho komunite) pomáhali prekonať smrť druhého, sa rozdrobujú i príslušné rituály, symbolicky podopierajúce všeobecne uznávaný „zmysel“ smrti. Sám zmysel sa však s postupujúcou modernitou individualizuje a v pluralite rôznych možných výkladov sveta je človek ponechaný takpovediac sám na seba: zmysel si tvorí sám a sám zaň aj ručí. Iste, racionalizačný (a s Eliasom možno povedať „civilizačný“; Elias (1986)) tlak kolonizoval nielen sféru náboženskú, ale aj emocionálnu. Ani zoči-voči smrti (a možno práve vtedy nie) tak človek neprežíva emócie spontánne a s ich kontrolou sa odcudzuje blízkemu, ktorý následne umiera opustený, sám (Elias 1986).
Nedávna reportáž týždenníka Respekt (číslo z 23.3.2009) naznačuje, že pre mnohých zosnulých sa osamelosť smrťou nekončí. Podľa aktuálnych údajov sa viac než tretina (v Prahe až polovica) pohrebov odohrá bez obradu a až pätina urien s popolom ostáva pozostalými nevyzdvihnutá v archíve krematória. Tieto prekvapivo vysoké čísla podnietili otázku po príčinách tohto stavu i o dôsledkoch pre hodnotenie stavu českej
spoločnosti. Medzi štrukturálnymi a genetickými príčinami zaznievali heslá ako „komunistické dedičstvo“, „odcudzená smrť v nemocnici“ či „hyenizmus pohrebných firiem“. Stratu záujmu o prechodový rituál pohrebu, vskutku antropologickú konštantu, snáď nebolo možné interpretovať bez morálneho indexu; vysvetľovaná bola ako symptóm porušených medziľudských vzťahov, nevyrovnaného vzťahu k minulosti (individuálnej i kolektívnej), všeobecnej tendencie neukončovať čokoľvek. Pod úrovňou všeobecného, celospoločenského hodnotenia sa krčia príbehy samotných pozostalých: ich motivácie k rýchlemu a obradu prostému odbaveniu pohrebu, individuálne prežívanie a prekonávanie smrti blízkeho druhého, nezriedkavá trauma z neuzavretého vzťahu.
Výskumný problém:
Tento výskumný projekt, inšpirovaný otázkou po význame citovaných cifier pre pochopenie súčasnej českej spoločnosti, si kladie za východiskový bod práve túto najnižšiu, individuálnu úroveň. Téza o vytesnení smrti modernou (resp. neskoro modernou) spoločnosťou speje k problému, nakoľko ide o jav celospoločenský, kultúrny, a nakoľko je naopak lokálny až individuálny, vyplývajúci z jednotlivých rozhodnutí a účinný zasa primárne selektívne. Obe perspektívy sa iste navzájom dopĺňajú, primárnou perspektívou pre nás ale bude perspektíva jednotlivého zmysluplne konajúceho aktéra. Predbežný, východiskový trs otázok sa odvíja takto: Ako sa príbuzní mŕtvych pochovaných bez obradu vyrovnávajú s ich smrťou? Ako naratívne konštruujú jej široké okolnosti? Aký zmysel tejto smrti a smrti všeobecne prisudzujú a ako sa tento zmysel tvorí? K akým zážitkom a motiváciam referujú v súvislosti s pohrebom zosnulého? Ako dosahujú koniec života bez viditeľného symbolického vyznačenia?
Navrhovaná metóda:
Ťažiskom výskumného zámeru je kvalitatívny výskum medzi pozostalými, ktorí z rôznych príčin nevystrojili svojim zosnulým blízkym pohreb. Získanie kontaktov na takýchto informátorov pritom predstavuje jedno z najzávážnejších úskalí predkladaného projektu. Okrem využitia vlastných sociálnych sietí sa ponúka ešte možnosť požiadať o sprostredkovanie kontaktu ľudí angažovaných v hospicovom hnutí (OS Cesta domů apod.). V prípade nedostatočného počtu respondentov by najpravdepodobnejšie došlo k redefinícii skúmaného problému – buď voľbou iného typu príbehu, perspektívy (post)modernej smrti, alebo ešte zásadnejšou odchylkou od problematiky „pohrebníctva“.
Predpokladanou hlavnou výskumnou metódou je pološtrukturovaný rozhovor s narativizujúcimi podnetmi s vyššie popísaným typom respondentov.