velikost textu

Dokazovanie v občianskom súdnom konaní (česko-slovensko-nemecká komparácia)

Upozornění: Informace získané z popisných dat či souborů uložených v Repozitáři závěrečných prací nemohou být použity k výdělečným účelům nebo vydávány za studijní, vědeckou nebo jinou tvůrčí činnost jiné osoby než autora.
Název:
Dokazovanie v občianskom súdnom konaní (česko-slovensko-nemecká komparácia)
Název v češtině:
Dokazování v občanském soudním řízení (česko-slovensko-německá komparace)
Název v angličtině:
Evidence in civil proceedings (Czech-Slovak-German comparison)
Typ:
Disertační práce
Autor:
JUDr. Lucia Chrapková, Ph.D.
Školitel:
prof. JUDr. Alena Winterová, CSc.
Oponenti:
doc. JUDr. Alena Macková, Ph.D.
JUDr. David Uhlíř
Id práce:
11259
Fakulta:
Právnická fakulta (PF)
Pracoviště:
Katedra občanského práva (22-KOP)
Program studia:
Teoretické právní vědy (P6801)
Obor studia:
Soukromé právo I - Občanské právo, obchodní právo, civilní proces (SI)
Přidělovaný titul:
Ph.D.
Datum obhajoby:
5. 12. 2011
Výsledek obhajoby:
Prospěl/a
Jazyk práce:
Slovenština
Abstrakt:
ABSTRAKT Po spoločensko-politických zmenách, ktoré nastali po roku 1989 sa iniciátori noviel občianskeho súdneho poriadku v Českej a Slovenskej republike snažia o premenu občianskeho súdneho poriadku do takej podoby, ktorá by zodpovedala požiadavke práva na spravodlivý súdny proces na jednej strane a práva na prejedanie veci v primeranej lehote na strane druhej. Kvôli narastajúcemu počtu ústavných sťažností občanov Českej a Slovenskej republiky, ako aj sťažností na porušenie práva na súdnu ochranu pred Európskym súdom pre ľudské práva v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní, sa zákonodarcovia oboch spomenutých krajín usilujú o zrýchlenie civilného procesu, pričom sa netaja tým, že vzorom pre dosiahnutie tohto cieľu im je nemecká práva úprava. Cieľom tejto práce bolo zistiť, do akej miery sa Českej a Slovenskej republike podarilo zefektívniť súdne konanie, poukázať na pretrvávajúce rozdiely v právnej úprave civilného súdneho procesu týchto dvoch krajín s porovnaním s nemeckou právnou úpravou a vyhodnotiť zistené rozdiely. Pri spracovaní nastolenej problematiky boli použité metódy analýzy príslušných ustanovení občianskeho súdneho poriadku a ich vzájomná komparácia, pričom komparácia bola zameraná predovšetkým na rozdiely medzi právnou úpravou českou a slovenskou vo vzťahu k nemeckej úprave. To znamená, že cieľom tejto práce nebolo vzájomné porovnávanie českej a slovenskej právnej úpravy a vyhodnocovanie ich legislatívnych zmien po roku 1993, ale porovnávanie v súčasnosti platného civilného procesu oboch krajín vo vzťahu k ich „legislatívnemu vzoru“ t.j. k nemeckému civilnému procesu. Dôležité poznatky však autor získaval i využitím empirickej metódy pozorovania aplikácie konkrétnych ustanovení slovenského a nemeckého občianskeho súdneho poriadku v praxi. Vzhľadom k tomu, že problematika dokazovania je veľmi obšírna (o to viac, že sa dotýka troch právnych úprav), celá práca je zameraná na dokazovanie v sporovom konaní pred súdom prvého stupňa, pričom dôraz sa kladie na odlišnosti jestvujúce medzi právnymi úpravami podliehajúcimi komparácii. Práca pozostáva z dvoch častí – všeobecnej a osobitnej časti. Všeobecná časť je zameraná na právnu teóriu vzťahujúcu sa na dokazovanie a pozitívnoprávne úpravy dôkazných prostriedkov, jednotlivých štádií dokazovania vrátane ich komparácie. Všeobecná časť sa delí na tri kapitoly. Prvá kapitola nazvaná ako „Teoretické základy dokazovania“ zahŕňa podkapitolu zaoberajúcu sa významom dokazovania, vrátane hľadania odpovedí na otázku komu dokazovať a prečo dokazovať. V poradí druhá podkapitola sa venuje princípom uplatňujúcim sa v civilnom procese všetkých troch krajín. Vzhľadom na obšírnosť témy sústredil autor svoju pozornosť len na základnú charakteristiku jednotlivých princípov a z dôvodu priestorového obmedzenia sa zameral na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko bližšia analýza jednotlivých princípov a národnej judikatúry by sama o sebe mohla byť predmetom osobitnej práce. Ďalšie podkapitoly sa venujú problematike dokazovania vo všeobecnej rovine s dôrazom na právnu teóriu, objasňovaním jednotlivých pojmov ako napr. dôkaz a dôkazný prostriedok, pozitívnym a negatívnym vymedzením predmetu dokazovania a v neposlednom rade významom otázky prejudiciálnej. Problematika dôkazných prostriedkov je predmetom samostatnej kapitoly. Úvodná podkapitola predstavuje teoretický úvod, ktorého súčasťou je delenie dôkazných prostriedkov. Ostatné podkapitoly obsahujú analýzu konkrétnych dôkazných prostriedkov ako výsluch svedka, znalecký posudok, listina, ohliadka a výsluch účastníka. Cieľom tejto kapitoly je predovšetkým poukázať na odlišnosť jednotlivých právnych úprav týkajúcich sa dôkazných prostriedkov, a to nielen na odlišnosť pozitívneho práva, jednotlivých inštitútov ale i na ich dopady v praxi. Každá podkapitola zaoberajúca sa jednotlivým dôkazným prostriedkom obsahuje tzv. resumé, v rámci ktorého autor stručne hodnotí jednotlivé právne úpravy a vyzdvihuje prednosti tej ktorej právnej úpravy či poukazuje na jej nedostatky. Posledná kapitola všeobecnej časti sa zaoberá jednotlivými štádiami dokazovania ako navrhovanie dôkazných prostriedkov, zadováženie dôkazných prostriedkov, vykonávanie dôkazov a hodnotenie dôkazov. Vzhľadom k tomu, že problematike navrhovania dôkazných prostriedkov sa autor venuje v osobitnej časti a problematika zadováženia dôkazných prostriedkov ako i vykonávania dôkazných prostriedkov je v značnej miere obsiahnutá už v podkapitolách venujúcich sa jednotlivým dôkazným prostriedkom, z dôvodu zamedzenia zbytočnej duplicity, táto kapitola predstavuje len stručný exkurz jednotlivými štádiami dokazovania. Osobitná časť predstavuje ťažisko celej práce. Člení sa na 3 kapitoly. Prvá kapitola je venovaná pôsobeniu zásady prejednacej a vyšetrovacej v občianskom súdnom konaní a s tým súvisiacej zásady materiálnej pravdy v Českej a Slovenskej republike od roku 1948 po súčasnosť. V tejto kapitole autor popisuje snahu českých a slovenských zákonodarcov o prehĺbenie zásady prejednacej v civilnom súdnom konaní stanovením limitov iniciatíve súdu pri navrhovaní dôkazných prostriedkov a prenesením väčšej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu na účastníkov konania resp. strany sporu. Autor analyzuje súčasnú právnu úpravu oboch krajín ako i právnu úpravu Spolkovej republiky Nemecko. V súvislosti s uvedenou problematikou sa autor okrajovo venuje i tzv. materiálnemu vedeniu konania. Kapitola je ukončená autorovým resumé, kde vyhodnocuje súčasné právne úpravy porovnávaných krajín, pričom prehĺbenie zásady prejednacej vidí nielen vo vyriešení polemiky, kto a v akej miere má resp. môže navrhovať dôkazy, ale nepriamo i v obmedzení oprávnenia súdov vyššieho stupňa zrušiť rozhodnutie prvého stupňa z dôvodu doplnenia dokazovania (k čomu úspešne pristúpili všetky tri krajiny). Autor dospel k záveru, že akákoľvek snaha o prenesenie zodpovednosti na účastníkov konania za zistenie skutkového stavu musí byť sprevádzaná vedením súdu v podobe poskytovania príslušných hmotnoprávnych poučení (materiálne vedenie konania). Druhá kapitola je venovaná koncentrácii konania. Autor svoju pozornosť sústredí predovšetkým na koncentráciu konania zakotvenú v jednotlivých ustanoveniach občianskeho súdneho poriadku Českej republiky a Nemecka, nakoľko v týchto krajinách je koncentrácia konania najvýraznejšia. Slovenský občiansky súdny poriadok v koncentrácii konania výrazne zaostáva. V Slovenskej republike dochádza k tzv. skoncentrovaniu konania len v konaní pred prvostupňovým súdom, a to pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej. Rovnako ako predchádzajúca kapitola, i táto je zakončená autorovým resumé spočívajúcim vo vyhodnotení porovnávaných právnych úprav. Je poznateľné, že česká právna úprava koncentrácie konania bola inšpirovaná práve nemeckým občianskym súdnym poriadkom, nakoľko obe právne úpravy sú si v tejto oblasti veľmi podobné. Aj tu autor dospel k záveru, že v záujme ochrany účastníka pred prekvapivými rozhodnutiami súdu, musí byť každá koncentrácia konania sprevádzaná náležitým hmotnoprávnym poučením zo strany súdu. A práve poučenie zo strany súdu vzťahujúce sa na povinnosť tvrdenia ako i dôkaznú povinnosť je obsahom tretej – poslednej kapitoly osobitnej časti práce. Autor svoju pozornosť zameriava na všeobecnú poučovaciu povinnosť, poučovaciu povinnosť v súvislosti s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, poučenie o právnej kvalifikácii ako i poučenie pred samotným vyhlásením rozhodnutia. V prípade nemeckej právnej úpravy sa zaoberá i poučovacou povinnosťou vzťahujúcou sa na hodnotenie dôkazov. V následnom resumé hodnotí poučovaciu povinnosť v jednotlivých právnych úpravách v korelácii s prehlbovaním zásady prejednacej a posilňovaním koncentrácie konania, pričom autor prichádza k záveru, že je potrebné v civilnom procese nájsť správnu mieru medzi zásadou prejednacou a koncentráciou konania na jednej strane a poučovacou povinnosťou na strane druhej, aby súdny proces sa nestal len súhrnom procesných pravidiel, ale ani procesom, v ktorom sa strany spoliehajú na poručníkovanie súdom. Kľúčové slová: Česká republika. Dokazovanie. Dôkaz. Dôkazná povinnosť. Dôkazné bremeno. Dôkazný prostriedok. Koncentrácia konania. Nemecko. Poučovacia povinnosť. Povinnosť tvrdenia. Prejednacia zásada. Princípy/Zásady. Slovenská republika.
Abstract v angličtině:
ABSTRACT The corporate-political changes that occured after the 1989 the initiators of Civil Procedure in the Czech Republic and Slovakia seek the transformation od Civil Procedure in such a form that would comply with the requirements of fair trial as well as fulfill the criteria to terminate procedures in reasonable time. Due to the increasing number od constitutional claims by citizens of the Czech and Slovek Republic as well as complaints od violation of the right to judicial protection before the European Court of Human Rights due to unnecessary delays, legilators of both abovementioned countries are seeking to accelerate civil procedure setting German Law as an example for achieving this goal. The aim of this study was to investigate to what extent the Czech Republic and Slovakia managed to increase efficiency of judicial procedure, to highlight the persistent differences in the legislation of civil trial of the two countries in comparison with German law and to evaluate the differences found. The author has elaborated the work by using methods of analysis of relevant provisions of the Code of Civil Procedure and their mutual comparison, and comparison was primarily focused on the differences between the legislation of the Czech and Slovak in relation to the German legal regulation. This means that the aim of this work was not comparison of Czech and Slovak legislation and evaluation of their legislative changes after 1993, but the comparison of the current civil process of both countries in relation to their "legislative model" i.e. the German civil process. Important findings, however, the author has obtained by using empirical methods of observation application of specific provisions of Slovak and German Civil Procedure Code in practice. Given that the issue of evidence is very extent (as it covers three laws), the entire work is focused on evidence in litigation before the Court of First Instance, with emphasis on the differences existing between the rules governed by comparison. The work consists of two parts - general and extra parts. General section explores the jurisprudence relating to evidence and positive- law regulation of evidence, the various stages of evidence, including their comparison. The general part is divided into three chapters. The first chapter, entitled as “Theoretical basis of evidence” concludes the subchapter dealing with the importance of evidence, including the search for answers to the question of whom to prove and why to prove. The second subchapter refers to principles applying in the civil procedure in all three countries. Given the general topic, the author concentrated mainly on the essential characteristics of individual principles and with regard to the limits of this work points out the case – law of the European Court of Human Rights as the analysis of national case - law by itself would require an extra publication. Other subchapters are devoted to issues of evidence in general terms, with emphasis on jurisprudence, clarifying the various concepts such as eg. mean of evidence, positive and negative definition of object of evidence and the role of the preliminary matters. Means of evidence are analysed in a separate chapter. First subchapter is a theoretical introduction, which includes the dividing of evidence. Other subchapters are dedicated to particular available evidence as a witness, expert, document, examining and questioning the party. Aim of this chapter is to shift the focus on the differences between national law regulations concerning the evidence. The diversity is shown not only in positive law, individual institutes but also in their impact in practise. Each subchapter dealing with each mean of evidence consists of a resume, in which the author briefly assesses individual legal matters and highlights the advantages of each legal regulation and points out its shortcomings. The final chapter of the general part deals with various stages of evidence, as presenting evidence, evidence acquisition, obtaining evidence and evaluating evidence. The author explores problems of presenting evidence in a separate section. The issue of obtaining evidence and acquisition of the evidence is already contained in greater detail in subchapters dedicated to each particular evidence. To avoid unnecessary duplication this chapter only presents a brief excursion of various stages of evidence. The special section is the gist of the whole work. It is divided into 3 chapters. The first chapter is devoted to the action of principle of negotiation and the principle of inquiry in civil procedure and the related principle of material truth in the Czech and Slovak Republic from 1948 to the present. In this chapter the author describes the efforts of Czech and Slovak legislators to deepen principle of negotiation in civil procedure civil by setting limits to initiation of the court in bringing the evidence and shifting more responsibility for finding facts to the parties. The author analyzes the current legislation of both countries as well as legislation of the Federal Republic of Germany. In connection with the above issue, the author marginally deals with so-called material leadership. The chapter closes with the author's resume, which evaluates the current legal regulations of the countries under comparison, while deepening the principles of negotiation depends on resolution of the controversy of who or to what extent may present evidence, but indirectly on setting limits the courts of higher authority concerning the revoke of the decision of the court of First Instance because of amendments of the evidence (which have successfully joined all three countries). Author concludes that any attempt to transfer responsibility to the parties in finding the facts must be accompanied by the leadership of the court in the form of providing substantial guidance (material leadreship). The second chapter is devoted to the concentration of procedure. Author focuses his attention primarily on the concentration of procedure enshrined in various provisions of the Code of Civil Procedure, the Czech Republic and Germany, as in these countries concentration of procedure is most pronounced. Slovak Civil Procedure in concentration of procedure lags behind. In Slovakia there is concentration of procedure only in the procedure at the court of first instance and that only before a decision on the merits. Like the previous chapter, the author ends this one with a summary of evaluation of compared laws. It is perceptible that the Czech legislation concerning concentration was inspired by the German Civil Procedure, since both laws are very similar in this area. Here too, the author concludes that in order to protect the party from surprise decision by the court, each concentration of procedure must be accompanied by an appropriate substantial guidance by the court. Instructions from the court relating to the obligation to present facts and evidence requirement are included in the third – last chapter of the special part of the study. Author focuses on general mandatory instructions, mandatory instructions in connection with duty of presenting facts and evidence, instructions concerning the legal qualification as well as instructions prior to the declaration of decision. German legislation deals with mandatory instructions relating to the assessment of evidence. A subsequent summary the author assesses mandatory instructions in the legal system in correlation with the deepening and strengthening principles of negotiation and concentration of procedure. As a result of these findings author concludes that it is necessary in a civil procedure to find the right level between principle of negotiation, the principle of concentration and mandatory instructions to prevent the fact that the procedure becomes just a summary of the procedural rules as well as a process in which the parties rely in guardianship of the court. Key words: Czech Republic. Proving. Evidence. Proof Obligation. Teh Burden of Proof. Mean of Proof. Concentration of Procedure. Germany. Mandatory Instructions. Profess Obligation. Principle of Negotiation. Principles. Slovak Republic.
Dokumenty
Stáhnout Dokument Autor Typ Velikost
Stáhnout Text práce JUDr. Lucia Chrapková, Ph.D. 1.01 MB
Stáhnout Abstrakt v českém jazyce JUDr. Lucia Chrapková, Ph.D. 58 kB
Stáhnout Abstrakt anglicky JUDr. Lucia Chrapková, Ph.D. 56 kB
Stáhnout Posudek vedoucího prof. JUDr. Alena Winterová, CSc. 391 kB
Stáhnout Posudek oponenta doc. JUDr. Alena Macková, Ph.D. 35 kB
Stáhnout Posudek oponenta JUDr. David Uhlíř 450 kB
Stáhnout Záznam o průběhu obhajoby 247 kB