UAV ako nástroj boja proti Al-Káide v kontexte strategickej kultúry USA: Diskurzívna analýza

• Název práce v jazyce práce (slovenština): UAV ako nástroj boja proti Al-Káide v kontexte strategickej kultúry USA: Diskurzívna analýza
• Název práce v češtině: UAV jako nástroj boje proti Al-Káidě v kontextu strategické kultury USA: Diskurzivní analýza
• Název v anglickém jazyce: UAVs as a tool in the fight against Al-Qaeda in the context of the U.S. strategic culture: Discourse analysis
• Klíčová slova: UAV; drony; strategická kultura; Colin Gray; Alastair Johnston; Barack Obama; Al-Kajdá
• Klíčová slova anglicky: UAV; drones; strategic culture; Colin Gray; Alastair Johnston; Barack Obama; Al-Qaeda
• Akademický rok vypsání: 2012/2013
• Typ práce: diplomová práce
• Jazyk práce: slovenština
• Ústav: Katedra mezinárodních vztahů (23-KMV)
• Vedoucí / školitel: Mgr. Jan Ludvík, Ph.D.
• Řešitel: skrytý - zadáno vedoucím/školitelem
• Datum přihlášení: 15.05.2014
• Datum zadání: 15.05.2014
• Datum a čas obhajoby: 23.06.2014 00:00
• Místo konání obhajoby: IPS FSV UK, U kříže 8/661 158 00 Praha 5 – Jinonice
• Datum odevzdání elektronické podoby: 15.05.2014
• Datum proběhlé obhajoby: 23.06.2014
• Oponenti: prof. PhDr. RNDr. Nikola Hynek, Ph.D., M.A.

Zásady pro vypracování

Úvod

Rok 2010 bol pre vzdušné sily Spojených štátov prelomový. Prvýkrát v histórii totiž americká armáda vycvičila viac operátorov bezpilotných lietadiel než klasických pilotov. Odvtedy toto číslo narastá. V ten istý rok sa výrazne zvýšil počet bojových operácií UAV na kmeňových územiach Pakistanu. Drony ale útočili aj v Jemene a Somálsku. Vo všetkých prípadoch tvorili ciele členovia alebo osoby napojené na činnosť al-Káidy a jej spriaznených skupín. Barack Obama nariadil počas svojho prvého funkčného obdobia viac než štyri stovky útokov UAV, zatiaľ čo jeho predchodca ich podpísal 50 (Byman, 2013). Obamova stratégia boja proti terorizmu je čoraz viac spájaná práve som smrtiacimi náletmi dronov.

Predmet výskumu

Stredobodom výskumného záujmu mojej diplomovej práce je bojové nasadenie bezpilotných lietadiel proti Al-Káide a jej spriazneným skupinám na území Pakistanu, Somálska a Jemenu. Vzhľadom na špecifickú povahu témy a jej aktuálnosť som sa rozhodol predmet výskumu zúžiť na diskurz nasadenia UAV a význam tohto kroku v kontexte strategickej kultúry Spojených štátov.

Výskumná otázka

Čo znamená spôsob nasadenia UAV v kontexte strategickej kultúry USA ?

Zdôvodnenie výskumu, jeho teoretický a praktický prínos

Problematika bezpilotných lietadiel je naliehavá minimálne z dvoch príčin. Prvou je ich rýchla proliferácia. Podľa odhadov dnes bezpilotnými lietadlami disponuje asi 80 štátov, pričom v prípade 12-tich z nich ide o UAV schopné bojového nasadenia. Druhá rovina je normatívna. Útočné využitie dronov pod taktovkou Spojených štátov je historicky bezprecedentné. USA sú ohniskom vedecko-technického výskumu a stredobodom záujmu ostatných globálnych aktérov. Vlastníctvo vyspelých vojenských technológií ale niekedy môže byť dvojsečnou zbraňou. Jedným z výstupov výskumu Benjamina Fordhama (2004) je, že výrazná vojensko-technologická prevaha môže negatívne ovplyvňovať rozhodovací proces, ba dokonca podnecovať politikov k riskantným krokom. Na Američanoch leží bremeno zodpovednosti, ako budú s bezpilotnými lietadlami zaobchádzať. Svojím konaním totiž stanovia štandardy, ktoré budú - spolu s technológiami - preberané ďalšími členmi medzinárodného spoločenstva (Cronin, 2013).
Pokiaľ ide o teoretický a praktický prínos diplomovej práce, musím poukázať na skutočnosť, že problematika dronov doposiaľ nebola spracovaná vo forme diskurzívnej analýzy. Všetky doteraz publikované práce majú iba popisný charakter. V prípade mojej diplomovej práce by teda išlo o prvú štúdiu svojho druhu. Pokiaľ ide o očakávané výstupy môjho výskumu, domnievam sa, že by mohli prispieť k výsledkom bádania profesorov Colina Graya (1999) a Alastaira Johnstona (1995), ktorí popisujú previazanosť strategickej kultúry a strategického konania. Podobne sa ale dotknem dvojice autorov Buley Benjamin (2008) a Anthony Vinci (2008), ktorí sa vo svojich prácach popisujú zmeny v strategickej kultúre USA a ich okolnosti.

Teoreticko-metodologické ukotvenie

Môj výskum bude mať podobu diskurzívnej analýzy nasadenia UAV v snahe určiť, čo znamená spôsob použitia dronov v kontexte strategickej kultúry Spojených štátov. Gray (1999) a Johnston (1995) poukazujú, že strategická kultúra určuje strategické konanie. Idey, postoje, tradície, zvyky v myslení a preferované metódy postupu pri riešení hrozby sú v prípade každého bezpečnostného spoločenstva jedinečné a tvoria jeho strategickú kultúru. Tá sa následne premieta do rozhodovania. Síce nehovoríme o priamom kauzálnom vzťahu, ale strategická kultúra ovplyvňuje strategické konanie, pretože je jeho neoddeliteľnou súčasťou (Gray, 1999).
Benjamin Buley (2008) určil dva druhy mentalít vo vojenskej kultúre USA. Prvým je model risk-aversion, teda snaha nepodstupovať riziko pozemných operácií a vychádzať zo vzdušnej dominancie ozbrojených síl USA. Druhý model bol presadzovaný administratívou G.W. Busha. Sen Donalda Rumsfelda o revolučných zmenách v konvenčnom vedení vojny je známy ako vízia čistého zničenia alebo immaculate-destruction. Tento mentálny model bol príznačný pre doktrínu globálnej vojny proti terorizmu, ktorá podľa Cronin (2003) vychádzala z mylných východísk, že na hrozbu neštátneho charakteru je možné účinne reagovať konvenčnými, respektíve štáto-centrickými nástrojmi. Naopak, asymetrická stratégia Al-Káidy spočíva vo vyhýbaní sa otvorenému stretu so silnejším nepriateľom, obchádzaní konvenčných metód boja a vyhľadávaní slabých miest v obrane protivníka (Betts, 2002). V kontexte našej výskumnej otázky sú Bushova globálna vojna proti terorizmu a vízia immaculate-destruction prejavmi vtedajšej strategickej kultúry USA.
Strategická kultúra teda nie je nič trvalé a podlieha zmenám. Impulz ale nemusí vychádzať vždy zvnútra štátu. Anthony Vinci (2008) vo svojej komparácii vojenskej kultúry USA a Al-Káidy nachádza medzi oboma koncepciami zaujímavé paralely. Spojené štáty, podobne ako stúpenci Al-Káidy, prijali predstavu, že vojna, v ktorej sa nachádzajú bude dlhá a víťazstvo v nej nebude dosiahnuté skrze jednu rozhodujúcu bitku. Transnacionálny charakter a rozvrat v radoch nepriateľa, ktoré Vinci (2008) identifikuje ako ďalšie črty islamskej vojenskej kultúry, je možné stotožniť aj s nasadením amerických UAV. Bezpilotné lietadlá operujú, podobne ako stúpenci z Al-Káidy a jej spriaznených skupín, bez rešpektu k hraniciam národných štátov. Pokiaľ ide o rozvrat, útoky dronov preukázateľne decimujú organizačné štruktúry teroristov v Pakistane, Jemene a Somálsku (Byman, 2013).
Ako uvádza profesor Gray (1999), strategická kultúra je vždy prítomná aj na bojisku. Je prítomná v konaní vojakov, armády a jej inštitúcií. Vojna je kultúrny fenomén. Rozličné koncepcie vojny vo svete preto možno vysvetľovať kultúrnymi odlišnosťami jednotlivých bezpečnostných spoločenstiev a ich jedinečného historického dedičstva (Buley, 2008).
Pozorovanie a skúmanie diskurzu nasadenia dronov má pre môj výskum význam, pretože vypovedá o súčasnej strategickej a vojenskej kultúre USA. Jedným z výstupov môjho bádania možno bude konštatovanie, že masívne nasadenie UAV počas Obamovej administratívy svedčí o tom, že sa kyvadlo mentality vojenskej kultúry USA vychýlilo späť do polohy risk-aversion. Ale taktiež môžeme potvrdiť či vyvrátiť tézu Anthonyho Vinciho (2008), ktorý tvrdí, že konfrontáciu vojenských kultúr USA a Al-Káidy sprevádzajú vzájomne podmienené zmeny v strategickej kultúre.

Operacionalizácia

Zmyslom operacionalizácie je vymedziť cestu od abstraktných pojmov ku konkrétnym dátam, a naopak, od dát k pojmom (Drulák, 2008). V prípade mojej záverečnej operacionalizácia znamená identifikovanie fundamentálnych faktorov utvárajúcich strategickú kultúru vo všeobecnosti a ich vzťah ku konkrétnej dátovej základni. V teoretickej časti práce sa budem zámerne vyhýbať slovnému spojeniu „determinanty strategickej kultúry“, pretože tento termín implikuje kauzálny mechanizmus. Ako totiž profesor Colin Gray (1999) uvádza, medzi strategickou kultúrou a konaním nejestvuje priamy kauzálny vzťah, hoci konanie aktéra je určované aj kultúrou z ktorej vychádza. Gray (1999) predkladá trojicu faktorov, ktoré definujú strategickú kultúru: historické pozadie, politická kultúra a geografické umiestnenie. Podrobnejší súhrn elementov strategickej kultúry predkladá Jeffrey Lantis (2002), ktorý okrem historických skúseností vidí aj aspekt úrovne technologického rozvoja, ďalej hrozby, ktorým štát musí čeliť a inštitúcie zapojené do rozhodovacieho procesu.
Pokiaľ ide o konkrétne premenné na ktorých chcem stavať svoj výskum, sú nimi nasledovné faktory strategickej kultúry, ktoré som abstrahoval z diel teoretikov strategickej kultúry:
• historické skúsenosti
Každé bezpečnostné spoločenstvo je determinované unikátnymi historickým skúsenosťami, Spojené štáty nevynímajúc. Najsignifikantnejším atribútom je absencia vojen na americkej pôde. Všetky ozbrojené konflikty, do ktorých USA kedy vstúpili, boli vedené mimo pevninského územia Spojených štátov. Taktiež intenzita konfliktov nikdy nedosiahla rozmery ozbrojených stretov ako v Európe, Ázii či Afrike. Historické pozadie – ako faktor strategickej kultúry – je preto v prípade USA jedinečné.

• geografické umiestnenie
Počas celej doby svojho vývoja ťažili Spojené štáty z svojej hemisférickej izolácie, vďaka ktorej sa nikdy nemuseli obávať invázie zo strany nepriateľa. Naopak, vzdialenosť od „starého sveta“ podnietila budovanie námorných a vzdušných síl, ktoré majú v rámci dnešného globálneho bezpečnostného spoločenstva dominantné postavenie.

• Vojenská sila a efektívnosť jej požitia
Po skončení studenej vojny pripadá na USA polovica celosvetových výdavkov na zbrojenie, čo im umožňuje, aby si udržovali schopnosť mať v akomkoľvek konflikte zdrvujúcu prevahu. Vďaka tomu dnes americké vojenstvo nemá vo svete konkurenciu, disponuje najmodernejšou a najúčinnejšou armádou sveta. Najlepšie vyzbrojené pozemné vojsko, námorníctvo, letectvo, najsilnejšie strategické sily a najskúsenejšie špeciálne sily umožňujú plánovať a uskutočňovať rýchle a silné zásahy na ktoromkoľvek mieste planéty (Eichler, 2011).
Vysoký stupeň technologického rozvoja sa prejavuje predovšetkým na bojisku. Nejde pritom len o letalitu zbraňových systémov, ale tiež o celý jednotný systém velenia, ktorého vznik bol umožnený pokrokom v oblasti informačných technológií.
Benjamin Buley (2008) definoval dvojicu historických konceptualizácií vedenia vojny v Spojených štátoch. Prvým je tradičný prístup vyhýbania sa riziku (risk-aversion), ktorý vychádza z globálneho primátu amerických vzdušných síl. Druhý prístup je spojený s administratívou Georga W. Busha, ktorý razil princíp tzv. dokonalého ničenia (immaculate destruction), ktorý sa opiera o univerzálnu dominanciu ozbrojených síl USA vo všetkých aspektoch vedenia vojny. Uvedená tretia premenná vychádza z myšlienok viacerých teoretikov, (Bradley, 1994; Johnston, 1995; Legro, 1995; Lantis, 2002; Buley, 2008) ktorých spája pohľad na armádu, ako inštitúciu formujúcu strategickú kultúru štátu.

• povaha nepriateľa
V kontexte môjho výskumu je tou hrozbou teroristická organizácia Al-Káida, ktorá má na rozdiel od nepriateľov, ktorým Spojené štáty čelili v minulosti, povahu neštátneho aktéra s globálnym dosahom. V tomto smere predstavuje Al-Káida bezprecedentný typ protivníka, ktorý je imúnny voči konvenčným nástrojom boja medzi štátnymi aktérmi.

Zber dát a ich vyhodnocovanie

Pokiaľ ide o konkretizáciu dátovej základne, z ktorej budem počas obsahovej analýzy čerpať, pôjde o verejný diskurz v užšom zmysle, teda o texty reprodukované v písomnej alebo ústnej podobe. Za hlasy, respektíve nositeľov strategickej kultúry považujeme minulých a súčasných reprezentantov americkej administratívy a straníckeho systému. Ďalej príslušníkov armády - v aktívnej službe alebo mimo nej -, ktorí pri výkone svojich povinností prišli do styku s dronmi. Začiatkom časového rámcu zberu relevantných dát je nástup Baracka Obamu do funkcie prezidenta USA 20. januára 2009.
Prostredníctvom kognitívneho mapovania (Johnston, 1995, 50) podrobím dané rozboru tie komunikáty, ktoré sa zaoberajú nasadením amerických UAV v boji proti Al-Káide. Osobitne si budem všímať vyjadrenia, ktoré majú vzťah k štvorici faktorov strategickej kultúry vymenovaných vyššie.
V záverečnej časti práce zhrnieme výstupy nášho výskumu a objasníme, ako tieto výsledky rozširujú naše empirické a teoretické poznanie. Ďalej uvedieme možné výhrady k nášmu výskumnému postupu a jeho obmedzenia. V záverečnom slove sa vrátime k motivácii nášho výskumu, zhrnieme hlavné poznatky, ku ktorým sme sa dopracovali a uvedieme praktické odporučenia, ktoré z nich vyplývajú.

Seznam odborné literatury

BERGEN, Peter and FOOTER, Laurence. (2008). Defeating the Attempted Global Jihadist Insurgency: Forty Steps for the Next President to Pursue against al Qaeda, Like-Minded Groups, Unhelpful State Actors, and Radicalized Sympathizers. The Annals of the American Academy of Political and Social Science. Vol. 618, No. 1, pp. 232-247

BETTS, K. Richard. (2002). The Soft Underbelly of American Primacy: Tactical Advantages of Terror. Political Science Quarterly. Vol. 117, No. 1, pp. 19-36.

Bradley S. Klein. (1994). Strategic Studies and World Order: The Global Politics of Deterrence, Cambridge University Press.

BULEY, Benjamin (2008): The New American Way of War: Military culture and the political utility of force. London-New York: Routledge, pp. 1-39, 84-112.

BYMAN Daniel. (2013). Why Drones Work. Forreign Affairs. Vol. 92, No. 92, pp. 32-43.

CRONIN, K. Audrey. (2002-2003). Behind the Curve: Globalization and International Terrorism. International Security, Vol. 27, No. 3, pp. 30-58

CRONIN, K, Audrey. (2013). Why Drones Fail. Foreign Affairs. Vol. 92, No. 92, pp. 44-54.

DRULÁK, Peter a kol. 2008. Jak zkoumat politiku. Praha : Portál.

FORDHAM O. Benjamin. (2004). A Very Sharp Sword: The Influence of Military Capabilities on American Decisions to Use Force. The Journal of Conflict Resolution, Vol. 48, No. 5, pp. 632-656.

GRAY, S. Colin. (1999). Strategic culture as context: the first generation of theory strikes back. Review of International Studies. Vol. 25, pp. 49-69.

GREGORY, Derek. (2011). From a View to a Kill: Drones and Late Modern War. Theory Culture Society. Vol. 28, No. 7-8, pp. 188-215.

JOHNSTON, I. Alastair. (1995). Thinking about Strategic Culture. International Security. Vol. 19, No. 4, pp. 32-64.

Legro J.F. (1995) Cooperation Under Fire: Anglo-German Restraint during World War II. Ithaca, N.Y: Cornell University Press.

NIVA, Steve. (2013). Disappearing violence: JSOC and the Pentagon´s new cartography of networked warfare. Security Dialogue. Vol. 44, No. 3, pp. 185-202.

SETH, G. Jones. (2011). The Terrorist Threat from Pakistan. Survival. Vol. 53, No. 4, pp. 69-94.

VINCI, Anthony. (2008). Becoming the enemy: Convergence in the American and Al Qaeda ways of warfare. Journal of Strategic Studies. Vol. 31, No. 1, pp. 69-88.